Dalibor Daňko z U.K.N.D: Myslím, že sme dobrí.
20. 2. 2004
Charakterizujte nám vašu kapelu, čo hráte?
Dali: Hráme to, čo nás aj baví.
Tomáš: Veselá hudba, s veselými textami pre veselých ľudí.
Ako dlho už hráte a ako ste sa dali dokopy:
Dali: Hráme už dlho, asi sedem rokov.
Všetko pôvodná zostava?
Dali: V podstate áno. Len an poste gitaristu sa to menilo, ale tam boli tiež študenti z „párovského“. Najprv tam bol Ričo Synčák, potom Michal Andel. Po Mišovi prišiel Radim.
Radim: Ale poznáme sa už dlhšie, lebo každý hral niekde inde, v iných kapelách.
O čom je váš nový album a ako sa bude volať?
Dali: Album je o pesničkách. Je veselý, pekný, úprimný a bude sa volať U.K.N.D.
Kto vám píše texty?
Dali: Píše to bývali žiak vašej školy – Peter Hupka, nenapísal väčšinu textov, ale len nejaké štyri. A to sú v podstate tie singlovky ako Lajka, Modriny a teraz to bude singel Macík. Peťko bol na škole tiež zaujímavý „típek“, bol horolezec a zvykol sa zavesiť cez okno a visel. Ďalej niečo urobil Ričo Synčák a teraz Štefa (Pišta) – spevák, a aj Juro Blaška.
„Identifikujte“ nám svojich obľúbených profesorov.
Radim: Pani prof. Perezslényiová. Vďaka nej robím to čo robím, teda učím nemčinu.
Dali: Pre mňa bola zaujímavá pani prof. Beržincová, ktorá vysvetľovala vždy tú štvorväzbovosť uhlíka a ja som si myslel: „Načo mi to bude?“ A čo sa nestalo! V podstate sa istým spôsobom chémiou živím, to je môj chleba, lebo predávam naftu. Takže pozor na to! Preto by som chcel odkázať študentom: „Nič netreba podceniť!“ Pri mnohých veciach si myslia, že: Načo mi to bude!“
Tomáš: Nechcem uraziť, že by som niekoho nespomenul. V podstate som nemal nikoho najobľúbenejšieho.
Dali: A ešte táka obľúbená, na ktorej hodiny som sa naozaj tešil, bola pani prof. Žilková. Aj triednu som mal rád…
Chystáte sa aj koncertovať?
Dali: Koncertovali sme aj minulý rok a myslím, že tento rok toho bude oveľa viac. Teraz napr. Každý týždeň máme niekoľko ponúk na koncert, takže koncertovať určite budeme. Pomaličky sa ľudia budú báť otvoriť chladničku (smiech).
Ako prežijete Valentína? Chystáte niečo špeciálne pre priateľky, manželky?
Radim: Mojej manželke by som želal, aby som bol akurát vtedy doma, čo určite nebudem, takže musím vymyslieť niečo iné, asi to vyriešim nejakým vecným darčekom. A budem na ňu dobrý.
Dali: Ja priateľku v ten deň asi ani poriadne nebudem vidieť, snáď o piatej ráno.
Tomáš: Budem to brať ako normálny deň, v normálnom živote, tak ako všetky ostatné.
Máte kapelu, ktorá by vám bola vzorom?
Radim: Najprv to bol Corgoň a teraz sú mi vzorom tí, ktorých keď počujem, tak si pomyslím: „Áno, tak toto je origoš. Tito robia voľačo nové a robia to dobre. Ale nechcem to robiť tak ako oni.“
Tomáš: Keď som bol mladý, ešte na gympli, tak veľké vzory boli: Halloween, Metallica, Iron Maiden a teraz to beriem všeobecne Takže hocikto, kto robí dobrú hudbu. To, čo je dobré, čo sa mi páči, tak to sú všetko vzory. Niekam tam by som to chcel dotiahnuť, aby som bol prinajlepšom taký dobrý, ako oni.
Aký je to pocit, zapnúť telku a vidieť sa účinkovať v klipe?
Tomáš: Prednedávnom som mal taký pocit, že: „Konečne sa vidím!“ Lebo všetci hovorili: „Dnes vás hrali v rádiu…“ „Kde? Čo? Kedy?“ Nikdy som nemal možnosť nás počuť, takže „No konečne!“
Dali: Ja to prepínam, nepotrebujem tam vidieť tú hlavu.
Radim: Teši sa z toho celá moja rodina: „Aaaa, ste tam!“ Hlave moja mama.
Dali: Áno, aj moja. A je to aj príjemné a dobrý pocit mám z toho, že to, čo sme vyprodukovali, sa aj niekomu páči.
Viete variť, čo by ste dokázali ukuchtiť?
Tomáš: Kávu, praženicu, volské oko a párky. Doma nemám čas variť, ale nejako to teraz nepotrebujem, a ani sa tomu nevenujem.
Dali: Ja rád varím. Napr. Aj včera, keď sme boli u kamaráta v Brne, tak sme sa s chlapcami stetli pri kotli, varili guláš, radili sme sa. Ale v poslednom čase doma nevarím, snažím sa jesť ľahšiu stravu, skôr zeleninu.
Radim: Mne sa darí s kuraťom, ešte som nepokazil ani jedno kura, ale nie som tradičný kuchár s receptom, rád si vymyslím.
V čom spávate? Aké „spacie“ oblečenie uprednostňujete?
Dali: Dlho som spával v nočnej košeli, veľmi dlho. Dokonca ich mám aj niekoľko. Mám rôzne – pásikové, volánikové, čipkované. Ale potom ma napadlo, že je mi asi zima, to sa vždy tak vyhrnie, mam holý chrbát aj všličo iné. A tak som dostal od Ježiška pyžamo. Chcel som pásikavé, ale mám kockové a mám k tomu ešte aj takú čiapočku. Neviem si to vynachváliť.
Radim: Mam dve pyžamá, ale tak najradšej klasicky - trenky, tričko.
Tomáš: Mne sa to mení podľa situácie, v akom stave prídem domov, alebo s kým som v posteli. Ale najradšej pyžamové nohavice a tričko a sem tam „na Adama“
Z čoho máte najväčší strach?
Dali: Z tmy. Mal som nepríjemný zážitok v tme, spal som v aute a zrazu mi niekto začal búchať s pištoľou na okno. Boli to policajti. Niekto nás natrel, že sme pytliaci. Lebo to bolo pri lese, tak som sa vyľakal.
Tomáš: Neviem, ešte som nemal taký strach, že by som ne vedel, čo mám robiť. Ale možno zubára. Aj napriek tomu, že mi vždy pomôže, aj tak sa tam bojím ísť.
Kam by ste to chceli dotiahnuť:
Dali: Tam, že aj keď prestaneme hrať, aby som už potom nemusel nič robiť, aby bolo z čoho žiť.
Tomáš: Aby sme zaplnili aspoň nitriansky štadión.
Máte doma nejaké zvieratko?
Dali: Ja som mal psíka, ale to som býval ešte u rodičov. Teraz žijem v paneláku, tam sa nedá.
Tomáš: Ja nemám žiadne vlastné zviera. Síce sne naku chvíľu psa, nemeckého ovčiaka, ale bohužiaľ, nám ho niekto ukradol. Vtedy bolo také obdobie, že sa na Zobore kradli psy. Naši majú doma ešte mačky, ale tie jednoducho prišli a zostali.
Radim: Ja si viem predstaviť psa, ale či bude, to ešte neviem.
Pamätáte si na nejakú trápnu situáciu, kedy ste sa museli hrozne hambiť, alebo ste sa cítili trápne?
Radim: Ja som sa hambil nedávno. Mal som svadbu a boli tam ľudia, ktorých som v živote nevidel a bolo mi to trošku trápne. Ale nie tá situácia, ale to, že sa na mňa prišli pozrieť ľudia, ktorých som v živote nevidel.
Dali: Ja mam takú zaujímavú príhodu – Bol som v cukrárni a nechal som servírke tringelt a ona mi povedala: „Šetri si!“ To bol „prúser“.
Je ťažké vydať album, myslíte si, že sa ťažko presadzuje v týchto „časoch“?
Tomáš: Keď chce človek zohnať nejakého vydavateľa alebo sponzora, tak ako začínajúca kapela je to ťažké. Nikto v podstate nevie, čo od nás alebo od kapely môže očakávať, či im to ako sponzorom pomôže, alebo nie. Je to veľká nedôvera. Ďalej je to kopec roboty, ktorú musí človek spraviť sám. Keď je niekto známy, tak to za neho robí tím ľudí.
Dali: Ja mám pocit, že to nebolo ťažké. Síce ešte nie je koniec.
A nechceli ste to teda vydať skôr? Ste spolu sedem rokov…
Dali: Práveže nie. My sme album vôbec nechceli vydať, nás bavilo hrať. A potom nás už aj známejšie skupiny brali ako predkapelu. Keď sme zistili, že je to ono – že ľudia za nami chodia a pýtajú sa či vydáme album, tak vtedy. A hlavne „Desmodi“ nám v tomto veľmi pomohli.
Čo ste vyštudovali a čo robíte teraz?
Radim: Ja som si vybral Univerzitu Konštantína Filozofa - nemecký jazyk a teraz robím učiteľa a prekladateľa. Je to to, čo ma bavilo už na strednej škole. A stále ma to baví.
Tomáš: Ja som sa dostal k mojej robote ako slepé kura k zrnu, lebo ja som absolútne netušil, kam chcem ísť a čo chcem robiť. Bol som na prijímačkách, ktoré som odflákol, ani ma neprijali. Potom som išiel na dodatočné, čo bol 1. Ročník žurnalistiky, v septembri. Povedal som si, že to vyskúšam a uvidím. Tam som to spravil na plný počet , tak ma zobrali a vyštudoval som žurnalistiku plus anglický jazyk, učiteľský smer. Hovoril som si, že načo mi to bue, ja nikdy učiť nebudem! A zrazu učim angličtinu an súkromnej jazykovke.
Dali: Ja som sa po gymnáziu vyučil za sociálneho pracovníka. Momentálne robím obchod, predávam motorové palivá, som predajca.
Pre školský časopis Nezmar pripravila Domča Cigániková.
Dali: Hráme to, čo nás aj baví.
Tomáš: Veselá hudba, s veselými textami pre veselých ľudí.
Ako dlho už hráte a ako ste sa dali dokopy:
Dali: Hráme už dlho, asi sedem rokov.
Všetko pôvodná zostava?
Dali: V podstate áno. Len an poste gitaristu sa to menilo, ale tam boli tiež študenti z „párovského“. Najprv tam bol Ričo Synčák, potom Michal Andel. Po Mišovi prišiel Radim.
Radim: Ale poznáme sa už dlhšie, lebo každý hral niekde inde, v iných kapelách.
O čom je váš nový album a ako sa bude volať?
Dali: Album je o pesničkách. Je veselý, pekný, úprimný a bude sa volať U.K.N.D.
Kto vám píše texty?
Dali: Píše to bývali žiak vašej školy – Peter Hupka, nenapísal väčšinu textov, ale len nejaké štyri. A to sú v podstate tie singlovky ako Lajka, Modriny a teraz to bude singel Macík. Peťko bol na škole tiež zaujímavý „típek“, bol horolezec a zvykol sa zavesiť cez okno a visel. Ďalej niečo urobil Ričo Synčák a teraz Štefa (Pišta) – spevák, a aj Juro Blaška.
„Identifikujte“ nám svojich obľúbených profesorov.
Radim: Pani prof. Perezslényiová. Vďaka nej robím to čo robím, teda učím nemčinu.
Dali: Pre mňa bola zaujímavá pani prof. Beržincová, ktorá vysvetľovala vždy tú štvorväzbovosť uhlíka a ja som si myslel: „Načo mi to bude?“ A čo sa nestalo! V podstate sa istým spôsobom chémiou živím, to je môj chleba, lebo predávam naftu. Takže pozor na to! Preto by som chcel odkázať študentom: „Nič netreba podceniť!“ Pri mnohých veciach si myslia, že: Načo mi to bude!“
Tomáš: Nechcem uraziť, že by som niekoho nespomenul. V podstate som nemal nikoho najobľúbenejšieho.
Dali: A ešte táka obľúbená, na ktorej hodiny som sa naozaj tešil, bola pani prof. Žilková. Aj triednu som mal rád…
Chystáte sa aj koncertovať?
Dali: Koncertovali sme aj minulý rok a myslím, že tento rok toho bude oveľa viac. Teraz napr. Každý týždeň máme niekoľko ponúk na koncert, takže koncertovať určite budeme. Pomaličky sa ľudia budú báť otvoriť chladničku (smiech).
Ako prežijete Valentína? Chystáte niečo špeciálne pre priateľky, manželky?
Radim: Mojej manželke by som želal, aby som bol akurát vtedy doma, čo určite nebudem, takže musím vymyslieť niečo iné, asi to vyriešim nejakým vecným darčekom. A budem na ňu dobrý.
Dali: Ja priateľku v ten deň asi ani poriadne nebudem vidieť, snáď o piatej ráno.
Tomáš: Budem to brať ako normálny deň, v normálnom živote, tak ako všetky ostatné.
Máte kapelu, ktorá by vám bola vzorom?
Radim: Najprv to bol Corgoň a teraz sú mi vzorom tí, ktorých keď počujem, tak si pomyslím: „Áno, tak toto je origoš. Tito robia voľačo nové a robia to dobre. Ale nechcem to robiť tak ako oni.“
Tomáš: Keď som bol mladý, ešte na gympli, tak veľké vzory boli: Halloween, Metallica, Iron Maiden a teraz to beriem všeobecne Takže hocikto, kto robí dobrú hudbu. To, čo je dobré, čo sa mi páči, tak to sú všetko vzory. Niekam tam by som to chcel dotiahnuť, aby som bol prinajlepšom taký dobrý, ako oni.
Aký je to pocit, zapnúť telku a vidieť sa účinkovať v klipe?
Tomáš: Prednedávnom som mal taký pocit, že: „Konečne sa vidím!“ Lebo všetci hovorili: „Dnes vás hrali v rádiu…“ „Kde? Čo? Kedy?“ Nikdy som nemal možnosť nás počuť, takže „No konečne!“
Dali: Ja to prepínam, nepotrebujem tam vidieť tú hlavu.
Radim: Teši sa z toho celá moja rodina: „Aaaa, ste tam!“ Hlave moja mama.
Dali: Áno, aj moja. A je to aj príjemné a dobrý pocit mám z toho, že to, čo sme vyprodukovali, sa aj niekomu páči.
Viete variť, čo by ste dokázali ukuchtiť?
Tomáš: Kávu, praženicu, volské oko a párky. Doma nemám čas variť, ale nejako to teraz nepotrebujem, a ani sa tomu nevenujem.
Dali: Ja rád varím. Napr. Aj včera, keď sme boli u kamaráta v Brne, tak sme sa s chlapcami stetli pri kotli, varili guláš, radili sme sa. Ale v poslednom čase doma nevarím, snažím sa jesť ľahšiu stravu, skôr zeleninu.
Radim: Mne sa darí s kuraťom, ešte som nepokazil ani jedno kura, ale nie som tradičný kuchár s receptom, rád si vymyslím.
V čom spávate? Aké „spacie“ oblečenie uprednostňujete?
Dali: Dlho som spával v nočnej košeli, veľmi dlho. Dokonca ich mám aj niekoľko. Mám rôzne – pásikové, volánikové, čipkované. Ale potom ma napadlo, že je mi asi zima, to sa vždy tak vyhrnie, mam holý chrbát aj všličo iné. A tak som dostal od Ježiška pyžamo. Chcel som pásikavé, ale mám kockové a mám k tomu ešte aj takú čiapočku. Neviem si to vynachváliť.
Radim: Mam dve pyžamá, ale tak najradšej klasicky - trenky, tričko.
Tomáš: Mne sa to mení podľa situácie, v akom stave prídem domov, alebo s kým som v posteli. Ale najradšej pyžamové nohavice a tričko a sem tam „na Adama“
Z čoho máte najväčší strach?
Dali: Z tmy. Mal som nepríjemný zážitok v tme, spal som v aute a zrazu mi niekto začal búchať s pištoľou na okno. Boli to policajti. Niekto nás natrel, že sme pytliaci. Lebo to bolo pri lese, tak som sa vyľakal.
Tomáš: Neviem, ešte som nemal taký strach, že by som ne vedel, čo mám robiť. Ale možno zubára. Aj napriek tomu, že mi vždy pomôže, aj tak sa tam bojím ísť.
Kam by ste to chceli dotiahnuť:
Dali: Tam, že aj keď prestaneme hrať, aby som už potom nemusel nič robiť, aby bolo z čoho žiť.
Tomáš: Aby sme zaplnili aspoň nitriansky štadión.
Máte doma nejaké zvieratko?
Dali: Ja som mal psíka, ale to som býval ešte u rodičov. Teraz žijem v paneláku, tam sa nedá.
Tomáš: Ja nemám žiadne vlastné zviera. Síce sne naku chvíľu psa, nemeckého ovčiaka, ale bohužiaľ, nám ho niekto ukradol. Vtedy bolo také obdobie, že sa na Zobore kradli psy. Naši majú doma ešte mačky, ale tie jednoducho prišli a zostali.
Radim: Ja si viem predstaviť psa, ale či bude, to ešte neviem.
Pamätáte si na nejakú trápnu situáciu, kedy ste sa museli hrozne hambiť, alebo ste sa cítili trápne?
Radim: Ja som sa hambil nedávno. Mal som svadbu a boli tam ľudia, ktorých som v živote nevidel a bolo mi to trošku trápne. Ale nie tá situácia, ale to, že sa na mňa prišli pozrieť ľudia, ktorých som v živote nevidel.
Dali: Ja mam takú zaujímavú príhodu – Bol som v cukrárni a nechal som servírke tringelt a ona mi povedala: „Šetri si!“ To bol „prúser“.
Je ťažké vydať album, myslíte si, že sa ťažko presadzuje v týchto „časoch“?
Tomáš: Keď chce človek zohnať nejakého vydavateľa alebo sponzora, tak ako začínajúca kapela je to ťažké. Nikto v podstate nevie, čo od nás alebo od kapely môže očakávať, či im to ako sponzorom pomôže, alebo nie. Je to veľká nedôvera. Ďalej je to kopec roboty, ktorú musí človek spraviť sám. Keď je niekto známy, tak to za neho robí tím ľudí.
Dali: Ja mám pocit, že to nebolo ťažké. Síce ešte nie je koniec.
A nechceli ste to teda vydať skôr? Ste spolu sedem rokov…
Dali: Práveže nie. My sme album vôbec nechceli vydať, nás bavilo hrať. A potom nás už aj známejšie skupiny brali ako predkapelu. Keď sme zistili, že je to ono – že ľudia za nami chodia a pýtajú sa či vydáme album, tak vtedy. A hlavne „Desmodi“ nám v tomto veľmi pomohli.
Čo ste vyštudovali a čo robíte teraz?
Radim: Ja som si vybral Univerzitu Konštantína Filozofa - nemecký jazyk a teraz robím učiteľa a prekladateľa. Je to to, čo ma bavilo už na strednej škole. A stále ma to baví.
Tomáš: Ja som sa dostal k mojej robote ako slepé kura k zrnu, lebo ja som absolútne netušil, kam chcem ísť a čo chcem robiť. Bol som na prijímačkách, ktoré som odflákol, ani ma neprijali. Potom som išiel na dodatočné, čo bol 1. Ročník žurnalistiky, v septembri. Povedal som si, že to vyskúšam a uvidím. Tam som to spravil na plný počet , tak ma zobrali a vyštudoval som žurnalistiku plus anglický jazyk, učiteľský smer. Hovoril som si, že načo mi to bue, ja nikdy učiť nebudem! A zrazu učim angličtinu an súkromnej jazykovke.
Dali: Ja som sa po gymnáziu vyučil za sociálneho pracovníka. Momentálne robím obchod, predávam motorové palivá, som predajca.
Pre školský časopis Nezmar pripravila Domča Cigániková.