Máme radi zvieratká a cirkus
30. 3. 2004
Nitrianska skupina U.K.N.D čakala na svoj prvý album sedem rokov. Prerazili Modrinami.
Začiatky kapely U.K.N.D sa datujú do polovice deväťdesiatych rokov. Koncertovala ako predkapela skupín Horkýže Slíže, Desmod či InéKafe. Rozprávali sme sa s gitaristom Daliborom a bubeníkom Norom.
Začiatky vašej kapely boli ťažké, pretože to jej členovia nebrali ju nebrali vážne. Beriete sa už teraz vážne?
Dali: Áno. Už to nie je len taká zábava ako doteraz. Vtedy to bolo skutočne len také hranie, že sme sa zišli, vybláznili sa na skúške – ak sme sa tam vôbec zišli všetci.
V súčasnosti bojujete so skladbou Modriny a klipom k nej, ktorý ste nakrúcali v cirkuse. Ako nakrúcanie prebiehalo?
Dali: Nakrúcali sme s režisérom Stanom Petrovom. Trvalo to asi tri dni a nakrúcanie bolo príjemné. Cirkusanti nám vo všetkom vyšli veľmi v ústrety.
Noro: Oni sa bavili na nás a my sme sa bavili na nich.
Dali: Mali sme aj ľahké úrazy. Pri jednej scéne spadol kameraman aj s režisérom a kamerou, ale zachránili ju. Ja som mal tiež úraz. Povedali mi: Potkni sa, ale nespadni. Tak som sa potkol a spadol som. Na rukách som mal potom dosť jaziev.
Takže cirkusový život vás neláka?
Noro: Nie je ľahké žiť v cirkuse, umývať si zuby vedľa maringotky z hrnčeka s vodou, ale je to určite zaujímavé. Tí ľudia sa v cirkuse zväčša narodili a väčšinou v ňom žijú celý život, takže to berú ako samozrejmosť.
Dali: Kráľ manéže napríklad po predstavení nepríklad čistí klietky.
Noro: Všetci robia všetko. Cirkus príde a všetci zatĺkajú kliny, na ktorých stojí stan, čistia sliepky pre levy… Vidieť zákulisie cirkusu bolo veľmi zaujímavé.
Skupina vznikla v roku 1997, debutový album vyšiel v roku 2004. Nebolo čakanie na album pre vás pridlhé?
Noro: Každá skupina vzniká s tým, že ide nahrať album. U nás to bolo trochu iné. Hrali sme naše pesničky a nehrnuli sme sa hneď do vidania albumu. Nechali sme to dozrieť. Chceli sme sa vykoncertovať, vyhrať na skúškach. Na album sme samozrejme stále mysleli a čakali , kým to príde samé od seba.
Dali: Tých sedem rokov prešlo rýchlo. Dlho sme nečakali.
Napokon to až tak samo od seba neprišlo, lebo album ste si nahrali vo svojej réžii, nebáli ste sa, že budete mať nahratý album a nebudete takpovediac vedieť, čo s ním? Že sa vám investícia nemusí vrátiť?
Noro: Keby sme to riešili, tak platňa nikdy nevznikne. Dá sa povedať, že do štúdia nás dokopali naši kamaráti a ohlasa na koncertoch. Povedali sme si: Máme materiál, poďme ho nahrať. Reakcia od vydavateľa prišla veľmi rýchlo.
Dali: Neponáhľali sme sa, lebo sme chceli, aby platňa bola dobrá, aby v nahrávke nebolo cítiť stres. Radšej sme to niekedy nechali tak a išli na kávu, dorábali texty, alebo sme si ľahli a ležali.
Čo prinášate do slovenskej hudby:
Dali: Snažíme sa preniesť na ľudí pohodu, veselosť. Tiež sme sa nesnažili, aby to bolo nejako presne naformátované v trende terajšieho zvuku. Album sa skutočne skladá z pesničiek od začiatku kapely po súčasnosť.
Nechceli ste teda vysielať vážne posolstvá, je aj to dôvod, prečo máte na albume veľa pesničiek o zvieratkách?
Noro: Pôvodne sme chceli album nazvať Zvieratká – akože my sme zvieratká, na albume sú zvieratká… Pesničky vznikali postupne. A vôbec sem si neuvedomili, koľko je tam zrazu zvieratiek. Su platne, kde je osemdesiat piesní o láske. My máme zvieratká a máme ich radi.
Aj váš nový klip je k „zvieratkovskej“ pesničke Macík…
Noro: Nakrúcal ho tiež režisér Stano Petrov. Odohráva sa na dvoch miestach. Hranie kapely sa nakrúcalo v jednom bratislavskom ateliéry a druhá časť sa nahrávala v jednom nitrianskom klube. Bola tam technopárty, z čoho sme boli nenormálne nešťastní. Po hodine nám išli prasknúť hlavy a čudovali sem sa, ako ľudia môžu vydržať to bum, bum, bum, bum, bum – neskutočné. Nakoniec sme to vydržali. Klip je veľmi príjemný.
Takže techno nepatrí k vašej obľúbenej hudbe?
Noro: Tak to nie, to si môžem kúpiť zbíjačku a pustiť si ju vedľa seba.
zdroj: denník Pravda
Začiatky kapely U.K.N.D sa datujú do polovice deväťdesiatych rokov. Koncertovala ako predkapela skupín Horkýže Slíže, Desmod či InéKafe. Rozprávali sme sa s gitaristom Daliborom a bubeníkom Norom.
Začiatky vašej kapely boli ťažké, pretože to jej členovia nebrali ju nebrali vážne. Beriete sa už teraz vážne?
Dali: Áno. Už to nie je len taká zábava ako doteraz. Vtedy to bolo skutočne len také hranie, že sme sa zišli, vybláznili sa na skúške – ak sme sa tam vôbec zišli všetci.
V súčasnosti bojujete so skladbou Modriny a klipom k nej, ktorý ste nakrúcali v cirkuse. Ako nakrúcanie prebiehalo?
Dali: Nakrúcali sme s režisérom Stanom Petrovom. Trvalo to asi tri dni a nakrúcanie bolo príjemné. Cirkusanti nám vo všetkom vyšli veľmi v ústrety.
Noro: Oni sa bavili na nás a my sme sa bavili na nich.
Dali: Mali sme aj ľahké úrazy. Pri jednej scéne spadol kameraman aj s režisérom a kamerou, ale zachránili ju. Ja som mal tiež úraz. Povedali mi: Potkni sa, ale nespadni. Tak som sa potkol a spadol som. Na rukách som mal potom dosť jaziev.
Takže cirkusový život vás neláka?
Noro: Nie je ľahké žiť v cirkuse, umývať si zuby vedľa maringotky z hrnčeka s vodou, ale je to určite zaujímavé. Tí ľudia sa v cirkuse zväčša narodili a väčšinou v ňom žijú celý život, takže to berú ako samozrejmosť.
Dali: Kráľ manéže napríklad po predstavení nepríklad čistí klietky.
Noro: Všetci robia všetko. Cirkus príde a všetci zatĺkajú kliny, na ktorých stojí stan, čistia sliepky pre levy… Vidieť zákulisie cirkusu bolo veľmi zaujímavé.
Skupina vznikla v roku 1997, debutový album vyšiel v roku 2004. Nebolo čakanie na album pre vás pridlhé?
Noro: Každá skupina vzniká s tým, že ide nahrať album. U nás to bolo trochu iné. Hrali sme naše pesničky a nehrnuli sme sa hneď do vidania albumu. Nechali sme to dozrieť. Chceli sme sa vykoncertovať, vyhrať na skúškach. Na album sme samozrejme stále mysleli a čakali , kým to príde samé od seba.
Dali: Tých sedem rokov prešlo rýchlo. Dlho sme nečakali.
Napokon to až tak samo od seba neprišlo, lebo album ste si nahrali vo svojej réžii, nebáli ste sa, že budete mať nahratý album a nebudete takpovediac vedieť, čo s ním? Že sa vám investícia nemusí vrátiť?
Noro: Keby sme to riešili, tak platňa nikdy nevznikne. Dá sa povedať, že do štúdia nás dokopali naši kamaráti a ohlasa na koncertoch. Povedali sme si: Máme materiál, poďme ho nahrať. Reakcia od vydavateľa prišla veľmi rýchlo.
Dali: Neponáhľali sme sa, lebo sme chceli, aby platňa bola dobrá, aby v nahrávke nebolo cítiť stres. Radšej sme to niekedy nechali tak a išli na kávu, dorábali texty, alebo sme si ľahli a ležali.
Čo prinášate do slovenskej hudby:
Dali: Snažíme sa preniesť na ľudí pohodu, veselosť. Tiež sme sa nesnažili, aby to bolo nejako presne naformátované v trende terajšieho zvuku. Album sa skutočne skladá z pesničiek od začiatku kapely po súčasnosť.
Nechceli ste teda vysielať vážne posolstvá, je aj to dôvod, prečo máte na albume veľa pesničiek o zvieratkách?
Noro: Pôvodne sme chceli album nazvať Zvieratká – akože my sme zvieratká, na albume sú zvieratká… Pesničky vznikali postupne. A vôbec sem si neuvedomili, koľko je tam zrazu zvieratiek. Su platne, kde je osemdesiat piesní o láske. My máme zvieratká a máme ich radi.
Aj váš nový klip je k „zvieratkovskej“ pesničke Macík…
Noro: Nakrúcal ho tiež režisér Stano Petrov. Odohráva sa na dvoch miestach. Hranie kapely sa nakrúcalo v jednom bratislavskom ateliéry a druhá časť sa nahrávala v jednom nitrianskom klube. Bola tam technopárty, z čoho sme boli nenormálne nešťastní. Po hodine nám išli prasknúť hlavy a čudovali sem sa, ako ľudia môžu vydržať to bum, bum, bum, bum, bum – neskutočné. Nakoniec sme to vydržali. Klip je veľmi príjemný.
Takže techno nepatrí k vašej obľúbenej hudbe?
Noro: Tak to nie, to si môžem kúpiť zbíjačku a pustiť si ju vedľa seba.
zdroj: denník Pravda