V aute nad nami lieta anjel
5. 10. 2006
Hneď na začiatok nám vysvetlite, prečo názov U. K. N. D.?
Dali: To K-áčko sa príležitostne mení… Pre váš časopis by som to videl na „U kardinála na dvore“. (Smiech.) Ale vážne, to by aj mohlo byť, lebo sme z Nitry, ktorá je sídlom kardinála. Stále nás ten názov vystihuje a dobre vyzerá na plagáte…
A prečo na novom albume dominuje veľká červená paprika s malou papričkou?
Dali: Oslovili sme viacerých grafikov a povedali sme im, že album sa volá Na druhú. A z tých všetkých nápadov nás tento zaujal najviac. Žiadna filozofia za tým nie je, aj keď grafici možno mali nejakú. Nám sa to len páčilo.
Skupinám z Nitry sa hovorí „nitrianska hudobná mafia“, lebo všetkým sa výrazne darí. Cítite sa aj vy ako mafiáni?
Dali: Áno, ale nič za tým nie je. Sme toho súčasťou, už si nepomôžeme. Sme tam, niekto nás tam dal a nevieme kedy, ako ani prečo, ťažko sa z toho vychádza. Žiaľ… Keď odtiaľ vystúpime, tak nás zlikvidujú. (Smiech.)
Povedz mi potom recept, ako sa z neznámej nitrianskej kapely stane kapela známa na celom Slovensku?
Dali: Ono to je určite trochu aj o šťastí. Treba byť v pravý čas na správnom mieste a stretnúť tých správnych ľudí. Kopec neznámych kapiel by si aj možno zaslúžilo, aby boli známejšie. Základom je hrať, hrať, hrať. A hrať predovšetkým pre ľudí, lebo väčšina neznámych kapiel je zatvorených celý rok v skúšobni a nemajú poslucháčov. Hrajú, hrajú, ale stále to isté. Poslucháči to posúvajú vyššie.
V piesni Pantomíma spievate, že sú dni, keď niečo strácaš. Stratili ste niečo tým, že ste sa stali známymi?
Dali: Zamestnanie. Niekto stratil zamestnanie a niekto ho možno ešte len stratí.
Štefan: Možno súkromie, aj keď nie je v takej veľkej miere. Keď niekde prídeme, tak po mne hneď vykrikujú. Niekedy je to nepríjemné. Z tej popularity plynú výhody aj nevýhody, ale prevažujú asi výhody.
Váš nový album je podľa viacerých lepší a vyspelejší ako album U. K. N. D. Cítite sa tak aj vy?
Štefan: Po niektorí z nás sa stali otcami… Určite máme viac skúseností aj viac zážitkov. Ja osobne som tvrdohlavý, ale zistil som, že teraz som citlivejší alebo že už nie som taký radikálny. Jednoducho, som väčší ľudomil. Ale to môže byť aj vekom…
Ako sa prejavovala tá tvrdohlavosť?
Štefan: S o mnou je to ťažké. Keď si za niečím stojím, tak si jednoducho za tým stojím. Nezmením tak rýchlo názor, ale ten pocit potom, keď sa dohodneme, je krásny. (Smiech.) Myslím si, že mám pravdu, tak čo už s tým narobím. Keď ma niekto presvedčí, že nie, tak dám za pravdu jemu.
V pesničke O anjeloch spievaš, že anjel je niekedy v nás. Kedy cítiš anjela v sebe?
Štefan: Ja to pociťujem vtedy, keď som strašne nahnevaný a potom ma to začne mrzieť. Vtedy si uvedomím, že som nemal pravdu, že by som nemal byť nahnevaný a že musím byť dobrý…
V skladbe Sadnem si do trávy zasa spievaš o konci sveta a o strachu. Znamená to, že sa bojíš konca sveta?
Štefan: Tento text som robil, keď bol rok 2000 a vtedy všetci hovorili, že bude koniec sveta. Všetci sa obávali a bolo to všade v médiách, tak mi to tak napadlo. Neveril som tomu, skôr som to bral tak, že nič také nepríde.
Všetky vaše piesne na novom albume sú v slovenčine. Nemáte chuť vyskúšať si aj iný jazyk?
Štefan: Keď sme začínali, mali sme texty aj v angličtine, dokonca sme mali jednu pieseň v taliančine. Tú spieval terajší pán hovorca ministerstva zahraničných vecí. Vtedy ním ešte nebol. A na prvom albume sme mali pesničku v španielčine. Hudbu a text spravil náš prvý spevák, ktorý neskôr prešiel ako gitarista do Desmodu. Určite by niektoré pesničky v angličtine vyzneli úplne inak, ale nemáme pocit, že to tam treba tlačiť, keď to nie je prirodzené.
Pri nahrávaní albumu ste mali aj nejaké problémy so zdravím basgitaristu Patrika. Ako to vlastne všetko bolo?
Dali: Priniesol akurát chorobu do štúdia…
Štefan: … ale postihla v podstate iba producenta. My sme boli na seba zvyknutí, takže asi sme imúnni. Producent dostal hnačku a potom nám dával inštrukcie zo záchodu. Produkoval na záchode. (Smiech.)
Ktorá pieseň z nového albumu má podľa vás najlepší text?
Dali: Morušová.
Radim: Ako samotný text je najlepšia Morušová…
Štefan: Ja som to v tom texte vlastne myslel tak, že aj ten najhorší človek je niekde v kútiku duše dobrý, má v sebe niečo dobré.
Radim: … a le v súvislosti s hudbou je to pieseň O anjeloch. Pôsobí tak najlepšie a najsilnejšie.
Apropo, veríte, že máte svojho anjela?
Radim: Áno, najmä keď sedím v aute a dlho cestujem. Niekedy to vyzerá tak, že tam nad nami niekto lieta.
Štefan: Ja tiež verím na to, lebo zatiaľ sa mi nič zlé nestalo.
Nedá mi neopýtať sa, či ste veriaci…
Radim:Verím v lásku, ale čo sa týka vecí tam hore, tak som neveriaci.
Tomáš: Ja tiež.
Štefan: Ja verím v duchovno. Na duchov a na strašiakov…
Dali: Ja som veriaci. Mám normálne birmovku. Ale som veriaci tak normálne ľudsky, nie tak prehnane.
Na jar 2006 chystáte zahraničné turné. Kam sa vyberiete?
Dali: Okrem Slovenska možno do Slovinska, Srbska, Rumunska a do krajín v tejto oblasti. Ale predovšetkým do Srbska.
Ďakujeme za rohovor.
Erika Virágová
Foto: AHOY
Ďalšie otázky - iba tu na webe.
Aká bola vaša cesta k muzike?
Tomáš: Moja bola veľmi rýchla. V podstate od mladého veku som chodil do ZUŠ-ky na klavír, takže som začal s muzikou dosť skoro. Boli to síce také tie vážne veci, čo ma nebavili – Bach a podobne. A potom sme mali od základnej školy také garážové, pivnicové kapely. Učili sme sa hrať spolu a skúšali sme prebraté veci.
Dali: Ja som takisto začal úplne od mladých čias, od trinástich rokov, ale venoval som sa heavy-metalu. Tam nebola žiadna vážna hudba. Chcel som hrať aj na husliach, ale rodičia mi ich nechceli kúpiť. Tak som si vyrobil husle z papiera. Krásne boli, ale nehrali. Potom ich schytal môj brat, ktorý vôbec nechcel byť hudobníkom a nechcel chodiť na hudobnú. Po čase som si vyrobil aj gitaru, ale myslím, že tiež nehrala. (Smiech.)
Spolu s basgitaristom sme boli susedia, takže sme neskôr hrávali v rámci domu. Boli sme vlastne taký metalistický vchod, lebo tam boli tri hudobné kapely. Zotrvali sme, myslím, už len my.
Štefan: Ja som vždy chcel byť bubeníkom. Naši ma prihlásili do ľudovej školy umenia, ale, bohužiaľ, na zobcovú flautu, lebo môj starší brat išiel na flautu a potom na klarinet, takže ja som mal ísť v jeho šľapajach. Mama mi hovorila, že na bicích nezahrám žiadnu pesničku.
Vydržal som tam dva roky a potom som prešiel na atletiku. Do kapely som sa dostal cez staršieho brata, ktorý hral v rôznych kapelách… No a tu, chalani, mali speváka, ale chceli ešte jedného a basgitarista ma našiel. Dalibor priviedol bývalého speváka a ten ma testoval.
Dali: Keď som ho videl, hovorím mu: „Štefan, dobre vyzeráš, poď k nám spievať.“
Štefan: Mal som vtedy dlhé vlasy a nosil som taký dlhý kožený kabát.
Dali: Vyzeral ako jeden z tej partie Kelly Family.
Štefan: Ale môj prvý hudobný nástroj, okrem flauty, čo mi bol v podstate nanútený, bola basgitara. Hrával som na nej s kamarátom doma na veži, keď rodičia neboli doma. Susedia museli trpieť.
Radim: Môj otec bol huslista a mal doma nejaké nástroje. Raz, keď sme upratovali garáž, našli sme starú elektrickú jolanu-gitaru. Tú sme nakoniec spálili. A asi o mesiac nato mi napadlo, že by som mohol hrať na gitare. Potom nám bolo aj ľúto, že sme ju spálili. V prvom ročníku na gymnáziu sme sedeli s klávesistom Tomášom v jednej lavici. On hrával vtedy ešte aj na gitare, tak sme si spolu hrávali. Do kapely som prišiel vlastne posledný, pred tromi rokmi.
Štefan: Ja som voľakedy aj spieval, ale potom som mal nehodu s gitarou, keď ma kopla elektrika. Vtedy som mal vážny problém ísť vôbec hrať na ďalší koncert, a tak som s gitarou prestal. Len som spieval.
Radim: Ja som voľakedy hrával iný žáner, taký akustickejší. A chalani pár rokov dozadu prišli za mnou, či nespravíme unplugged. Tak sme spravili. Bola to v podstate prvá spolupráca a vtedy sa ma spýtali, či nechcem s nimi hrať. Dokončoval som ešte školu, potom prišlo zamestnanie a zistil som, že muzika už išla bokom. Tak som zavolal, či ešte platí tá ponuka. Dalibor povedal, aby som prišiel, že skúsime a uvidíme. Pamätal som si ešte pesničky z unpluggedu, a tak sme urobili dve-tri skúšky v parku na lavičke. (Smiech.)
Noro: Ja som najprv športoval, ale popri tom som sem-tam do niečoho buchol. Tiež som si spravil vlastné nástroje, ako chlapci. Bicie sa nerobia ťažko, tam netreba žiadnu elektrinu, tak som si len namaľoval vedrá nažlto u babky a činely som mal z tácky, na ktorej sa nosila káva. Prvé paličky som mal z kríka zlatý dážď. Potom prišiel pokrok, keď som rozbíjal vianočné gule, to mi už otec kúpil prvé bicie. Nakoniec mi zavolal Dalibor, a tak sme začali.
Ktorú skladbu z nového počinu tipujete za nástupcu hitov Modriny alebo Macík?
Dali: Neviem, či na tomto albume je presne nástupca macíkovského vzoru. Tieto skladby sú troška iné. Je tam viac nástupcov.
Radim: Sú tam také typické ukáendovky a tou je podľa mňa aj dvojka – Mary. Na tú si ľudia povedia, že to je staré U. K. N. D. A Morušová. Morušová, to je taká modrinovská.
Skladba Iba chvíľu hovorí: „Skúsme na chvíľu vnímať čas, aj tak sa to raz všetko skončí.“ Ako dlho chcete ako kapela spolu vydržať?
Dali: Dovtedy, kým si nekúpime zbrane a nepostrieľame sa navzájom. (Smiech.) Pokiaľ to bude v pohode fungovať, budú nápady a nič nás nebude do ničoho nútiť. Stačí, že nás to bude baviť.
Dali: To K-áčko sa príležitostne mení… Pre váš časopis by som to videl na „U kardinála na dvore“. (Smiech.) Ale vážne, to by aj mohlo byť, lebo sme z Nitry, ktorá je sídlom kardinála. Stále nás ten názov vystihuje a dobre vyzerá na plagáte…
A prečo na novom albume dominuje veľká červená paprika s malou papričkou?
Dali: Oslovili sme viacerých grafikov a povedali sme im, že album sa volá Na druhú. A z tých všetkých nápadov nás tento zaujal najviac. Žiadna filozofia za tým nie je, aj keď grafici možno mali nejakú. Nám sa to len páčilo.
Skupinám z Nitry sa hovorí „nitrianska hudobná mafia“, lebo všetkým sa výrazne darí. Cítite sa aj vy ako mafiáni?
Dali: Áno, ale nič za tým nie je. Sme toho súčasťou, už si nepomôžeme. Sme tam, niekto nás tam dal a nevieme kedy, ako ani prečo, ťažko sa z toho vychádza. Žiaľ… Keď odtiaľ vystúpime, tak nás zlikvidujú. (Smiech.)
Povedz mi potom recept, ako sa z neznámej nitrianskej kapely stane kapela známa na celom Slovensku?
Dali: Ono to je určite trochu aj o šťastí. Treba byť v pravý čas na správnom mieste a stretnúť tých správnych ľudí. Kopec neznámych kapiel by si aj možno zaslúžilo, aby boli známejšie. Základom je hrať, hrať, hrať. A hrať predovšetkým pre ľudí, lebo väčšina neznámych kapiel je zatvorených celý rok v skúšobni a nemajú poslucháčov. Hrajú, hrajú, ale stále to isté. Poslucháči to posúvajú vyššie.
V piesni Pantomíma spievate, že sú dni, keď niečo strácaš. Stratili ste niečo tým, že ste sa stali známymi?
Dali: Zamestnanie. Niekto stratil zamestnanie a niekto ho možno ešte len stratí.
Štefan: Možno súkromie, aj keď nie je v takej veľkej miere. Keď niekde prídeme, tak po mne hneď vykrikujú. Niekedy je to nepríjemné. Z tej popularity plynú výhody aj nevýhody, ale prevažujú asi výhody.
Váš nový album je podľa viacerých lepší a vyspelejší ako album U. K. N. D. Cítite sa tak aj vy?
Štefan: Po niektorí z nás sa stali otcami… Určite máme viac skúseností aj viac zážitkov. Ja osobne som tvrdohlavý, ale zistil som, že teraz som citlivejší alebo že už nie som taký radikálny. Jednoducho, som väčší ľudomil. Ale to môže byť aj vekom…
Ako sa prejavovala tá tvrdohlavosť?
Štefan: S o mnou je to ťažké. Keď si za niečím stojím, tak si jednoducho za tým stojím. Nezmením tak rýchlo názor, ale ten pocit potom, keď sa dohodneme, je krásny. (Smiech.) Myslím si, že mám pravdu, tak čo už s tým narobím. Keď ma niekto presvedčí, že nie, tak dám za pravdu jemu.
V pesničke O anjeloch spievaš, že anjel je niekedy v nás. Kedy cítiš anjela v sebe?
Štefan: Ja to pociťujem vtedy, keď som strašne nahnevaný a potom ma to začne mrzieť. Vtedy si uvedomím, že som nemal pravdu, že by som nemal byť nahnevaný a že musím byť dobrý…
V skladbe Sadnem si do trávy zasa spievaš o konci sveta a o strachu. Znamená to, že sa bojíš konca sveta?
Štefan: Tento text som robil, keď bol rok 2000 a vtedy všetci hovorili, že bude koniec sveta. Všetci sa obávali a bolo to všade v médiách, tak mi to tak napadlo. Neveril som tomu, skôr som to bral tak, že nič také nepríde.
Všetky vaše piesne na novom albume sú v slovenčine. Nemáte chuť vyskúšať si aj iný jazyk?
Štefan: Keď sme začínali, mali sme texty aj v angličtine, dokonca sme mali jednu pieseň v taliančine. Tú spieval terajší pán hovorca ministerstva zahraničných vecí. Vtedy ním ešte nebol. A na prvom albume sme mali pesničku v španielčine. Hudbu a text spravil náš prvý spevák, ktorý neskôr prešiel ako gitarista do Desmodu. Určite by niektoré pesničky v angličtine vyzneli úplne inak, ale nemáme pocit, že to tam treba tlačiť, keď to nie je prirodzené.
Pri nahrávaní albumu ste mali aj nejaké problémy so zdravím basgitaristu Patrika. Ako to vlastne všetko bolo?
Dali: Priniesol akurát chorobu do štúdia…
Štefan: … ale postihla v podstate iba producenta. My sme boli na seba zvyknutí, takže asi sme imúnni. Producent dostal hnačku a potom nám dával inštrukcie zo záchodu. Produkoval na záchode. (Smiech.)
Ktorá pieseň z nového albumu má podľa vás najlepší text?
Dali: Morušová.
Radim: Ako samotný text je najlepšia Morušová…
Štefan: Ja som to v tom texte vlastne myslel tak, že aj ten najhorší človek je niekde v kútiku duše dobrý, má v sebe niečo dobré.
Radim: … a le v súvislosti s hudbou je to pieseň O anjeloch. Pôsobí tak najlepšie a najsilnejšie.
Apropo, veríte, že máte svojho anjela?
Radim: Áno, najmä keď sedím v aute a dlho cestujem. Niekedy to vyzerá tak, že tam nad nami niekto lieta.
Štefan: Ja tiež verím na to, lebo zatiaľ sa mi nič zlé nestalo.
Nedá mi neopýtať sa, či ste veriaci…
Radim:Verím v lásku, ale čo sa týka vecí tam hore, tak som neveriaci.
Tomáš: Ja tiež.
Štefan: Ja verím v duchovno. Na duchov a na strašiakov…
Dali: Ja som veriaci. Mám normálne birmovku. Ale som veriaci tak normálne ľudsky, nie tak prehnane.
Na jar 2006 chystáte zahraničné turné. Kam sa vyberiete?
Dali: Okrem Slovenska možno do Slovinska, Srbska, Rumunska a do krajín v tejto oblasti. Ale predovšetkým do Srbska.
Ďakujeme za rohovor.
Erika Virágová
Foto: AHOY
Ďalšie otázky - iba tu na webe.
Aká bola vaša cesta k muzike?
Tomáš: Moja bola veľmi rýchla. V podstate od mladého veku som chodil do ZUŠ-ky na klavír, takže som začal s muzikou dosť skoro. Boli to síce také tie vážne veci, čo ma nebavili – Bach a podobne. A potom sme mali od základnej školy také garážové, pivnicové kapely. Učili sme sa hrať spolu a skúšali sme prebraté veci.
Dali: Ja som takisto začal úplne od mladých čias, od trinástich rokov, ale venoval som sa heavy-metalu. Tam nebola žiadna vážna hudba. Chcel som hrať aj na husliach, ale rodičia mi ich nechceli kúpiť. Tak som si vyrobil husle z papiera. Krásne boli, ale nehrali. Potom ich schytal môj brat, ktorý vôbec nechcel byť hudobníkom a nechcel chodiť na hudobnú. Po čase som si vyrobil aj gitaru, ale myslím, že tiež nehrala. (Smiech.)
Spolu s basgitaristom sme boli susedia, takže sme neskôr hrávali v rámci domu. Boli sme vlastne taký metalistický vchod, lebo tam boli tri hudobné kapely. Zotrvali sme, myslím, už len my.
Štefan: Ja som vždy chcel byť bubeníkom. Naši ma prihlásili do ľudovej školy umenia, ale, bohužiaľ, na zobcovú flautu, lebo môj starší brat išiel na flautu a potom na klarinet, takže ja som mal ísť v jeho šľapajach. Mama mi hovorila, že na bicích nezahrám žiadnu pesničku.
Vydržal som tam dva roky a potom som prešiel na atletiku. Do kapely som sa dostal cez staršieho brata, ktorý hral v rôznych kapelách… No a tu, chalani, mali speváka, ale chceli ešte jedného a basgitarista ma našiel. Dalibor priviedol bývalého speváka a ten ma testoval.
Dali: Keď som ho videl, hovorím mu: „Štefan, dobre vyzeráš, poď k nám spievať.“
Štefan: Mal som vtedy dlhé vlasy a nosil som taký dlhý kožený kabát.
Dali: Vyzeral ako jeden z tej partie Kelly Family.
Štefan: Ale môj prvý hudobný nástroj, okrem flauty, čo mi bol v podstate nanútený, bola basgitara. Hrával som na nej s kamarátom doma na veži, keď rodičia neboli doma. Susedia museli trpieť.
Radim: Môj otec bol huslista a mal doma nejaké nástroje. Raz, keď sme upratovali garáž, našli sme starú elektrickú jolanu-gitaru. Tú sme nakoniec spálili. A asi o mesiac nato mi napadlo, že by som mohol hrať na gitare. Potom nám bolo aj ľúto, že sme ju spálili. V prvom ročníku na gymnáziu sme sedeli s klávesistom Tomášom v jednej lavici. On hrával vtedy ešte aj na gitare, tak sme si spolu hrávali. Do kapely som prišiel vlastne posledný, pred tromi rokmi.
Štefan: Ja som voľakedy aj spieval, ale potom som mal nehodu s gitarou, keď ma kopla elektrika. Vtedy som mal vážny problém ísť vôbec hrať na ďalší koncert, a tak som s gitarou prestal. Len som spieval.
Radim: Ja som voľakedy hrával iný žáner, taký akustickejší. A chalani pár rokov dozadu prišli za mnou, či nespravíme unplugged. Tak sme spravili. Bola to v podstate prvá spolupráca a vtedy sa ma spýtali, či nechcem s nimi hrať. Dokončoval som ešte školu, potom prišlo zamestnanie a zistil som, že muzika už išla bokom. Tak som zavolal, či ešte platí tá ponuka. Dalibor povedal, aby som prišiel, že skúsime a uvidíme. Pamätal som si ešte pesničky z unpluggedu, a tak sme urobili dve-tri skúšky v parku na lavičke. (Smiech.)
Noro: Ja som najprv športoval, ale popri tom som sem-tam do niečoho buchol. Tiež som si spravil vlastné nástroje, ako chlapci. Bicie sa nerobia ťažko, tam netreba žiadnu elektrinu, tak som si len namaľoval vedrá nažlto u babky a činely som mal z tácky, na ktorej sa nosila káva. Prvé paličky som mal z kríka zlatý dážď. Potom prišiel pokrok, keď som rozbíjal vianočné gule, to mi už otec kúpil prvé bicie. Nakoniec mi zavolal Dalibor, a tak sme začali.
Ktorú skladbu z nového počinu tipujete za nástupcu hitov Modriny alebo Macík?
Dali: Neviem, či na tomto albume je presne nástupca macíkovského vzoru. Tieto skladby sú troška iné. Je tam viac nástupcov.
Radim: Sú tam také typické ukáendovky a tou je podľa mňa aj dvojka – Mary. Na tú si ľudia povedia, že to je staré U. K. N. D. A Morušová. Morušová, to je taká modrinovská.
Skladba Iba chvíľu hovorí: „Skúsme na chvíľu vnímať čas, aj tak sa to raz všetko skončí.“ Ako dlho chcete ako kapela spolu vydržať?
Dali: Dovtedy, kým si nekúpime zbrane a nepostrieľame sa navzájom. (Smiech.) Pokiaľ to bude v pohode fungovať, budú nápady a nič nás nebude do ničoho nútiť. Stačí, že nás to bude baviť.